Gramatika portugalčiny

30.03.2018

Minule mi niekto povedal o portugalčine : "To je ťažký jazyk, však? Je tam vraj veľa gramatiky."

Poriadne ma to pobavilo. Nikdy som sa totiž takto na žiadnu gramatiku nepozerala - myslím z kvantitatívneho hľadiska. Jazyk bez gramatiky asi neexistuje, otázkou je, či ten či onen používateľ považuje gramatiku cudzieho jazyka za komplikovanejšiu ako gramatiku svojej rodnej reči.

V čom sú rozdielne gramatika slovenčiny a portugalčiny? A majú vôbec niečo spoločné?

Raz som bola v Portugalsku pozvaná na obhajobu dizertačnej práce jednej známej (pochádzajúcej zo Strednej Európy), ktorá tam už žila vyše dvadsať rokov. Po obhajobe jedna z prítomných profesoriek portugalčiny z Lisabonu poznamenala na adresu jej jazykovej úrovne: "Fala muito bem português, mas ainda se engana nos clíticos e no conjuntivo". Bol to dobrý postreh. Pozícia neprízvučných zámen vo vete je v portugalčine dosť problematická, a konjunktív dá každému tiež poriadne zabrať.

Ako vieme, gramatika sa zväčša rozdeľuje na dva základné odbory - tvaroslovie (morfológia) a skladba (syntax). Tzv. nadvetnú syntax do gramatiky nezaraďujem, patrí podľa mňa skôr do štylistiky. Začnime morfológiou: slovné druhy majú obidva jazyky také isté, s výnimkou, samozrejme, člena, určitého a neurčitého.

Veľmi rýchlo zistíme, že portugalčina nie je flektívny, ale analytický jazyk, tak ako angličtina, španielčina či francúzština. Znamená to, že štruktúra slov (okrem slovies) sa vnútorne málokedy mení, nepridávajú sa žiadne gramatické prípony, nemenia sa vnútorné samohlásky, a pod. Porovnajme :


Nominatív : Anna je doma. A Ana está em casa.

Genitív : Od Anny som si požičal peniaze. Pedi dinheiro emprestado à Ana.

Datív : Anne som vrátil knihu. Devolvi o livro à Ana.

Akuzatív : Stretol som včera Annu v meste. Encontrei a Ana ontem na cidade.

Lokál : Rozprávali sme sa o Anne. Falámos da Ana.

Inštrumentál : S Annou sme boli na káve. Fomos tomar um café com a Ana.

Týkajúc sa substantív, adjektív a zámen, v portugalčine sa na rozdiel od slovenčiny neskloňuje, z tohto hľadiska máme o "starosť" menej. Na vyjadrenie vzťahov medzi slovami vo vete sa používajú síce predložky (tak, ako často v slovenčine), na margo ktorých by bolo o čom písať, a tiež mnohokrát slovosled, ale nie pády. Portugalčina má preto len dve menné gramatické kategórie : rod (mužský a ženský), a číslo (jednotné a množné).

"Osoba, číslo, čas, spôsob, rod, vid" - kto si na to nepamätá zo základnej či strednej školy... ? Sú to slovesné gramatické kategórie.

V portugalčine sa tiež ako v slovenčine časuje, z tohto pohľadu je to čiastočne aj flektívny jazyk, a nielen čisto analytický, flektívnejší ako napr. angličtina.

Osôb je teoreticky šesť, tri v jednotnom čísle a tri v množnom, piata osoba sa však z úzu vytratila.

Sloveso a jeho kategórie sú veľkým strašiakom - stačí si uvedomiť, čo všetko si treba v portugalčine osvojiť:

  • časovanie pravidelných i nepravidelných slovies,
  • používanie jednoduchých a zložených slovesných časov,
  • a hlavne, spojovací slovesný spôsob, ktorý v slovenčine nemáme, tzv. konjunktív (alebo subjunktív).

Pravidlá jeho používania boli na začiatku pre väčšinu z nás hlavolamom. (Pamätám si, ako som dala zabrať portugalskej lektorke Emílii s otázkami o presnom rozdiele medzi Oxalá faça sol a Oxalá fizesse sol).

Na prvý pohľad by sa dalo skonštatovať, že aj v portugalčine je prítomný, minulý a budúci čas, ako v slovenčine. Lenže v skutočnosti je tam viacero minulých časov, a okrem toho prítomný čas nie vždy vyjadruje prítomnosť, budúci čas sa často používa nie na vyjadrenie budúceho deja, ale na vyjadrenie modality (neistota) a pod.

O zložených slovesných časoch, napr. o "pluskvamperfekte", sme mali našťastie všetci poňatie, keďže sme ovládali angličtinu.

Na margo anglického jazyka: po prvom kontakte s portugalským zloženým préteritom (pretérito perfeito composto), som si povedala: hurá, to poznám, to je ľahké, to existuje aj v angličtine! Ale pozor, falošní priatelia (faux amis) na nás číhajú nielen v slovnej zásobe, ale aj v gramatike! Študenti, ktorí sa púšťajú do portugalčiny, majú veľakrát už vedomosti aspoň z jedného cudzieho jazyka. Na vysokoškolskej úrovni to bola v devädesiatych rokoch angličtina a francúzština, u niektorých kolegov aj španielčina. Preto je podľa mňa dôležité pri výučbe gramatiky brať ohľad nielen na možné interferencie so slovenčinou, ale aj s inými cudzími jazykmi. Napr. anglický present perfect nezodpovedá na 100 % portugalskému pretérito perfeito composto. V portugalčine sa ním nevyjadruje prítomnosť, ale opakovaný dej, ktorý sa začal v minulosti a trvá až doteraz:

Tenho vivido sempre na Eslováquia. Vždy som žil na Slovensku.

Ale :

I have lived in Bratislava for 6 months.  Žijem v Bratislave už 6 mesiacov.

V portugalčine:

Moro em Bratislava há 6 meses. (A nie Tenho morado...)

Ani si nevieme predstaviť, ako je nám Slovákom dobre - na vyjadrenie minulosti máme jeden minulý čas, a hotovo ! (Hoci niektorí lingvisti budú frflať, že som zabudla na predminulý čas...)

Na rozdiel od portugalčiny máme však klenot v podobe slovesného vidu, ktorý nám v slovenčine slúži na vyjadrovanie mnohých vecí, ktoré sa v portugalčine vyjadrujú slovesnými časmi (najmä imperfektom), prípadne zloženými slovesnými konštrukciami :

Desatou a correr. Rozbehol sa.

Acabou de jantar. Dovečeral.

Em miúdo, tinha frequentemente dores de garganta. Ked som bol malý, mával som často bolesti hrdla.

Originalitou portugalčiny je osobný neurčitok (infinitivo pessoal), ktorý existuje len v portugalčine (a ževraj aj v gréčtine). Nazýva sa osobný, lebo sa ohýba - v osobe a v čase:

Vamos levantar-nos de madrugada para podermos estar aí a horas.

Budeme vstávať na svitaní, aby sme tam boli načas.


Stránka je vo výstavbe...